SLNEČNÝ LÚČ

            Je to len pár dní, čo som v márnici rozjímal nad Viliamovou tvárou skôr, ako sa nad ním zatvorilo veko rakvy. Z jeho krásnych rysov vyžaroval konečne pokoj. Poznal som ho už ako dvanásťročného chlapca. Otec rodiny od nich odišiel, keď on mal rok. Sestra dva. Nikdy sa z otcovho odchodu nespamätal.
            Vždy som obdivoval jeho pohľad. Nádherné oči, ktoré sa na vás uprene dívali a skúmavo vás hltali. Tie oči vyjadrovali lásku a priateľstvo. Viliam bol skoro nemý. Takmer nehovoril. Namiesto odpovedí sa často len usmieval.
            Bližšie som ho spoznal na viacerých táboroch. Bol hravý ako všetci mladí. Sem-tam sa ulial z práce ako mnoho mladých. Ale bol kamarátsky tak, ako bolo málo mladých.
            Keď mal dvadsať, stratil sa mi z očí. Našiel si byt. Narodilo sa mu dieťa. On ho zbožňoval a jeho láska k Márii, ktorú miloval nado všetko, tým ešte vrástla.
            Zrazu mu Mária aj so synom utiekla za iným. Strašný krach. Žiadna práca, chuť do nej tiež nie, pre peniaze sa žiaľ dostal na šikmú plochu. Ohrozoval pumpára pre pár drobných. Chlapík mu bankovky dal, ale bleskurýchlo vytasil aj zbraň a Viliam dostal guľku do brucha. Za pár minút bolo po ňom.
            Na cintorín nás sprevádzala prietrž mračien. A zrazu, práve vo chvíli, keď sme sa premočení a s nohami zaborenými v bahne dívali, ako Viliamovo telo pomaly klesá do jamy, dážď ustal. Rakvu osvietil slnečný lúč.
            Bol to len svetelný signál. Ale ako silno pôsobil v túto poslednú chvíľu, keď smrť i búrka svorne ustúpili slnečnému lúču.
            Za tých dvadsaťšesť rokov, čo žijem s mládežou vyvrhnutou na okraj spoločnosti, som postupne v rôznych márniciach stál v zadumaní nad štyridsiatimi piatimi mladými tvárami (údaj z roku 1993, kedy táto kniha bola napísaná). Tieto tváre mi nedávajú pokoj! Ale nikdy som kvôli nim nestratil nádej! Nikdy! Verím, že so všetkými sa raz stretnem. V tej nekonečnej láske, v ktorej im Boh určite ukázal svoje milosrdné srdce.
            Keď človek žije s tými najúbohejšími z našich bratov a sestier, nemôže strácať nádej. Pretože uprostred nich cíti Božiu prítomnosť veľmi silno a hmatateľne.
            Ak chceš poznať Krista, tak ho bezpečne skôr nájdeš v spolužiakovi, ktorému sa rozviedli rodičia alebo v tom, ktorý u vás na gymnáziu najmenej vyniká ako na hodinách náboženstva či v kresťanskom spoločenstve.
            Tvojmu životu vo viere, vernosti evanjeliu, o ktorom rozjímaš, dodá zmysel práve to, ako sa budeš znášať s kamarátmi a kamarátkami, deliť sa s druhými, chodiť za tými najúbohejšími z nich. Eucharistia, ktorú tak horlivo vyznávaš, ti bude dodávať silu nádeje, aby si videl Boha v niekom, na koho sa ostatní ani nepodívajú, ktorého bez povšimnutia minú, alebo – čo je ešte horšie – ktorým pohŕdajú a ktorého „potápajú“. Takto budeš Kristovým svetlom.
            Popros ho o jeho pohľad!

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 70)